samo krizan

Keď sa snaha o kvalitu zmení na pascu, ktorá oberá človeka o pokoj a radosť z toho, čo už dokázal.

Dve tváre dokonalej snahy

Slovo perfekcionizmus v nás často vyvoláva obdiv. Znie to ako vlastnosť, ktorú by si mal človek pestovať – usilovnosť, dôslednosť, precíznosť. Perfekcionista býva spoľahlivý, odhodlaný a schopný doviesť veci do konca a to v mnohých oblastiach života, najmä v práci, štúdiu či umení, práve takíto ľudia dosahujú výnimočné výsledky.

No pod povrchom tejto snahy o kvalitu sa môže skrývať niečo oveľa temnejšie – vnútorný tlak byť bezchybný za každú cenu. Perfekcionizmus, ktorý sa na prvý pohľad javí ako cnosť, sa môže zmeniť na tichého nepriateľa. Namiesto spokojnosti prináša napätie, namiesto radosti z úspechu – úzkosť a obavy zo zlyhania. Dôležité je nájsť rovnováhu medzi týmito dvoma pólmi.

Keď dokonalosť prestane slúžiť

Zdravý, tzv. adaptívny perfekcionizmus pomáha človeku udržiavať disciplínu, cieľavedomosť a vysoký štandard práce. Takýto človek si vie vychutnať pocit úspechu, uznať vlastné úsilie a pohnúť sa ďalej.

Problém však nastáva, keď sa z túžby po kvalite stane nutkavá potreba byť vždy najlepší. Vtedy sa perfekcionizmus mení na pascu – z požiadavky na výkon sa stáva požiadavka na vlastnú hodnotu. Človek začne veriť, že len ak podá bezchybný výkon, zaslúži si rešpekt, uznanie či lásku.

Takýto postoj má vysokú cenu. Perfekcionista neustále zvyšuje svoje nároky, no nikdy nie je spokojný. Každý úspech sa rozplynie v okamihu, keď sa objaví myšlienka: „Mohol som to urobiť ešte lepšie.“

Na perfekcionizmus netlačí len vnútorný hlas, ale aj prostredie. Dnešná spoločnosť, preplnená obrazmi ideálnych kariér a životov, vytvára dojem, že existuje len jedna správna verzia úspechu. Sociálne siete z tohto tlaku urobili každodenný jav – zverejňujeme len to najlepšie, čím podporujeme ilúziu dokonalosti.

Perfekcionizmus tak často nevyrastá z túžby po kvalite, ale z potreby obstáť v očiach iných. V detstve to môže byť túžba po uznaní rodičov, neskôr po rešpekte učiteľov, kolegov či verejnosti. Človek sa tak pomaly učí, že hodnota spočíva vo výkone, nie v osobnosti.

Krehkosť za maskou úspechu

Za bezchybným správaním a precíznou prácou sa často skrýva strach zo zlyhania. Perfekcionista sa bojí, že ak urobí chybu, zrúti sa jeho obraz hodnotného človeka. Preto sa mnohí radšej do vecí ani nepúšťajú – odkladajú ich, hľadajú ideálny moment, akoby čakajú na dokonalé podmienky.

Paradoxne, práve snaha o dokonalosť spôsobí, že sa nič nedokončí. Výsledkom je frustrácia, únava a postupné vyhorenie.

Prijať, že dosť je niekedy dosť

Zlomovým bodom býva uvedomenie, že dokonalosť neexistuje. Ani v práci, ani vo vzťahoch, ani v človeku samotnom. To, čo je skutočne dôležité, je schopnosť rozlíšiť, kedy ešte snaha vedie k rastu a kedy už nám naopak neprospieva.

Koncept „dostatočne dobrého“ učí, že nie všetko musí byť brilantné, aby to malo zmysel. Niekedy stačí urobiť vec poctivo bez potreby absolútneho súhlasu okolia- takáto rovnováha prináša pokoj a paradoxne často aj lepšie výsledky.

Menej dokonalosti, viac rovnováhy

Zdravý perfekcionizmus môže byť užitočný spojenec. Učí nás vytrvalosti, zodpovednosti a zmyslu pre detail, ale len vtedy, keď ho dopĺňa schopnosť prijať situáciu takú, aká je. Keď si vieme povedať: „Urobil som maximum, teraz to stačí.“

Nie je to rezignácia, ale dôvera v seba, v proces a v život. Byť dôsledný, ale nie posadnutý. Byť precízny, ale aj láskavý.

V konečnom dôsledku totiž hodnotu človeka neurčuje bezchybnosť, ale odvaha byť autentický. A možno práve v okamihu, keď si dovolíme nebyť dokonalí, sa staneme najviac ľudskí.

Perfekcionizmus je ako ostrý nástroj – ak ho používame vedome, dokáže tvoriť úspech. Ak ho však necháme vládnuť, dokáže zraniť. Skutočné majstrovstvo spočíva v tom, naučiť sa ho ovládať, nie ním byť ovládaný.
Dokonalosť je lákavý cieľ, no sloboda prichádza až vtedy, keď si dovolíme robiť veci dobre, nie dokonale.

Mediácia ako cesta k rovnováhe

Perfekcionizmus často spôsobuje vnútorný konflikt medzi tým, aký by človek chcel byť a tým, kým v skutočnosti je. Tento rozpor môže prenikať aj do medziľudských vzťahov: do pracovných tímov, partnerských či rodinných interakcií.
A práve tu sa otvára priestor pre mediáciu ako účinný nástroj riešenia napätí.

Ako môže mediácia pomôcť

Mediácia nie je len o riešení sporov – je to aj proces porozumenia. Pomáha človeku (alebo skupine) spomaliť, pomenovať potreby, pocity a očakávania, ktoré stoja za konfliktom.
V kontexte perfekcionizmu môže mediácia:

• Uľahčiť komunikáciu medzi jednotlivcami s rozdielnymi štandardmi a očakávaniami.
• Pomôcť identifikovať vnútorné zdroje tlaku či už pochádzajú z prostredia, rodiny alebo pracovnej kultúry.
• Viesť k tomu, aby človek rozlišoval medzi zdravým úsilím a zbytočným tlakom na seba.
• Podporiť prijatie – dôležité kroky k tomu, aby výkon nebol jediným meradlom hodnoty.
• Umožniť znovuobjaviť rovnováhu medzi cieľavedomosťou a spokojnosťou.

Mediátor vytvára bezpečný priestor, kde možno hovoriť o zlyhaniach bez strachu z odsúdenia. Pomáha hľadať spoločnú reč – nie len s inými, ale aj so sebou samým.

Perfekcionizmus nemusí byť nepriateľ. Ak mu porozumieme, môže sa zmeniť na múdreho spojenca. Mediácia je jednou z ciest, ako sa naučiť počúvať, prijímať a uvoľniť vnútorné napätie, ktoré z perfekcionizmu vyrastá.
Nie je to o tom „zmeniť sa“, ale nájsť mieru medzi túžbou po dokonalosti a slobodou bytia.